Budhistické školy

◀ späť

    • Budhistické školy

    Vážnemu záujemcovi o Budhovu náuku (pa: dhamma, skt: dharma) určite neujde to veľké množstvo budhistických škôl a smerov, ktoré dnes existujú. Tak sa zdá, že je to prirodzená cesta všetkých svetových náboženstiev (katolíci – evanjelici, suniti – šiiti a pod.). Budhizmus síce mnohí nepovažujú za náboženstvo, ale deleniu sa tiež nevyhol. Niet sa čomu čudovať, keďže sa toto učenie prvých pár storočí od jeho vzniku tradovalo výlučne ústne. Tu však treba dodať, že táto forma predávania informácií bola veľmi prísne strážená, mnísi pravidelne recitovali súty (Budhove rozpravy) s obdivuhodnou presnosťou. Neskôr sa učenie spísalo, čo malo pomôcť k jeho zachovaniu, ale môžeme sa len domnievať ako presne sa listy kopírovali a čo všetko sa do nich mohlo pridať. No snáď najdôležitejším faktorom týchto rôznorodostí je geografické šírenie budhizmu do rôznych kútov Ázie (pozri článok šírenie budhizmu). Základné sú tri hlavné vetvy:

    1. Théraváda (učenie starších, Mahajánou označovaná ako Hinajána, čiže malý voz)
    2. Mahajána (veľký voz)
    3. Vadžrajána (voz mantry, niekedy tiež diamantová cesta)

     

Théraváda

Historicky najstaršia budhistická škola. Samotný názov (učenie starších) napovedá, že toto učenie pochádza priamo od historického Budhu Gautamu, ktorý žil v 5. storočí p.n.l. Hneď po jeho smrti, resp. Parinibáne, sa usporiadal prvý Budhistický koncil, na ktorom sa stretlo 500 najvýznamnejších budhových žiakov (údajne všetci arahati, osvietení), aby si určili, čo všetko Budha hlásal. Základom Théravády je Tipitaka, tzv. tri koše, alebo zbierky, ktoré tvoria páli kánon. Ich súčasťou je zbierka rozpráv (Sutta-pitaka), zbierka pravidiel (Vinaja pitaka) a zbierka náuky (Abhidhamma-pitaka).

Typické pre Théravádu je, že sa opiera len o autentické Budhove slová, pričom kladie dôraz na vlastnú prax. Kľúčom k osvieteniu (pa: nibbána skt: nirvána) je bytostné pochopenie štyroch ušľachtilých právd a rozvíjanie osemčlennej cesty. Dôraz sa kladie na zdokonaľovanie všímavosti (sati), koncentrácie (samadhi) a múdrosti (paňá). Tieto kvality mysle sa zušľachťujú praktikovaním meditácie vhľadu (vipassaná). Súčasťou praxe je však i rozvoj súcitu a milujúcej láskavosti (karuná, mettá). Prehlbovanie koncentrácie a oslabovanie nečistôt (chtivosť, hnev, zaslepenosť) je možné i prostredníctvom meditácie kľudu (samatha). Absolútnym cieľom praxe v théravádovej tradícii je dosiahnutie stavu Arahata – plne realizovanej bytosti, ktorá sa vymanila z kolobehu znovuzrodzovania (samsáry). Arahat natrvalo odstránil všetky nečistoty a pochopil podstatu všetkých vecí, teda tri univerzálne charakteristiky: neuspokojivosť (dukha), pominuteľnosť (aniča) a ne-ja (anatá). Po dovŕšení fyzického cyklu tela, v ktorom dosiahol osvietenie (Parinibane) natrvalo zaniká a neexistuje už v žiadnej inej sfére. Na základe tejto skutočnosti teda ani Budha Gautama už neexistuje.

Théraváda má svoje korene v Indii, no zachovala sa hlavne na Srí Lanke, v Barme a v Thajsku. Na Slovensku sa tejto tradícii venuje napríklad o.z. Sati Slovensko (sati.sk), alebo skupina meditujúcich theravada.sk. Významným meditačným centrom je Javorie (javorie.sk), ale praktikovať sa dá aj v centre v Nižnej Slanej, prípadne na večerných meditáciách, ktoré sú organizované v rôznych mestách po Slovensku.

Mahajána

K prvému štiepeniu Budhizmu dochádza približne 250 rokov p.n.l, po treťom koncile. Po nezhodách ohľadom mníšskych pravidiel (vinaja-pittaka) sa dovtedy jednotná Budhistická obec rozdeľuje na dve časti: sthaviraváda a mahásanghika. Z prvej sa postupne vyvinula Théraváda a z druhej Mahajána.

Prvé texty a idey tohto smeru (doslova Veľkého vozu) sa začali vytvárať približne od 1. storočia p.n.l. do 1. storočia n.l. Charakteristické sú tri základné črty:

  1. Zdôrazňovanie bodhisatvovskej cesty.
  2. Nová kozmológia vychádzajúca z vizualizácii Budhu ako transcendentnej bytosti.
  3. Nové filozofické koncepcie založené na meditatívnom poznaní prázdnoty javov.

Toto učenie hlása, že spásu môžu dosiahnuť všetky bytosti (preto veľký voz) a za kánonické považuje aj texty, ktoré vznikli neskôr.

Mahajána kladie dôraz na rozvoj lásky a súcitu. Prebudenie sa stáva prostriedkom ako pomôcť ostatným bytostiam od utrpenia. Arahat je považovaný za bytosť, ktorá pomohla sebe, ale tým, že smrťou zanikne už nemôže pomôcť ostatným bytostiam. Ideálom sa stáva Bódhisattva, bytosť, ktorá ašpiruje na Budhu. Praktikujúci sa snaží kultivovať tzv. Budhove kvality (paramís), aby sa v budúcnosti stal dokonale prebudeným, čiže Budhom, a mohol tak pomôcť dosiahnuť osvietenie všetkým ostatným bytostiam. Tento ideál je známy aj v Théraváde, nakoniec prešiel si ním aj Budha Gautama, avšak nie je chápaný ako všeobecný a hlavný cieľ, skôr ako ojedinelá cesta pre vyvolených.

Dnešnú podobu Mahajány ovplyvnilo viacero ideí z neskorších sútier či učení rôznych majstrov. K významnejším sútram patrí napríklad Lotosová sútra (Saddharma-pundaríkasútra) z 2. stor. n.l. Podľa nej má Bodhisattva uplatňovať tie najvhodnejšie prostriedky k dosiahnutiu prospešných cieľov. Budha v nej údajne vyložil tri úrovne náuky. Cestu žiaka, ktorá zahŕňa cieľ arahatstva, cestu samostatne prebudeného Budhu, a najvyššiu cestu Bódhisatvu, ktorú reprezentuje Mahajána.

Ďalej Mahajánu ovplyvnila Madhjamaka. Jedná sa o rozsiahly filozofický systém, pochádzajúci z Indie z 2. storočia n.l. Základnou myšlienkou je, že všetky javy sú prázdne a nemajú vlastnú podstatu, čiže ich existencia je závislá na príčinách a podmienkach. Z tohto smeru pochádza tiež myšlienka, že vstúpenie do nirvány nemusí viesť k opusteniu samsáry, čiže osvietený jedinec (realizovaný Bódhisattva) môže zotrvať v tomto svete.

Ďalší smer, ktorý spomenieme, je Jógáčára. Vznikol v Indii v 4.-5. storočí n.l. V jednej z ich sútier sa hovorí, že došlo k trojitému roztočeniu kolesa dharmmy (čiže vyloženiu náuky). Prvé roztočil Budha Gautama, druhé zakladateľ Madhajamaky a tretie sa pripisuje Jógáčáre. Podobné tvrdenie nájdete aj vo Vadžrajánových textoch (viď nižsie).

Základným východiskom Jógáčáry je, že všetky skúsenosti pramenia v mysli a vo vedomí. Rozlišujú tri úrovne vnímania sveta: (1) Bežná, nevedomá úroveň. Predmety našej skúsenosti sú chápané ako sami o sebe existujúce. (2) Na vyššej úrovni sú predmety chápané ako vzájomne podmienené a neexistujúce sami o sebe, ale chýba tu prekonanie duality subjektu a objektu. (3) Najvyššia úroveň porozumenia predstavuje prekonanie tejto duality. Všetko je vnímané ako mentálny koncept, ktorý je vo svojej podstate prázdny. Túto úroveň Jógáčára stotožňuje s nirvánou.

Obe tieto školy, aj Jógáčára aj Madhajamaka chápu osvietenie ako úplné pochopenie prázdnoty samsáry. Nirvána neznamená opustenie sveta, ale zmenu v jeho prežívaní a pochopení, čo umožňuje aj osvieteným bytostiam zotrvať v samsáre a starať sa o blaho druhých.

Náuka o Budhovskej podstate (tathagáta-garba; doslova zárodok Budhu) je posledná mahajánová náuka, o ktorej sa zmienime. Jej podstatou je, že každá živá bytosť v sebe nesie zárodok Buddhovstva, čiže Buddhovu prirodzenosť. Keď sa myseľ zbaví nečistôt (chtivosti, hnevu a zaslepenosti), odhalí sa táto jej večná a čistá podstata. Táto náuka ovplyvnila zenový aj vadžrajánový budhizmus a jej náznak sa dá nájsť aj v páli kánone.

Budhizmus v Indii postupne strácal na význame. Vrchol úpadku zaznamenal v 12. storočí n.l. Okrem iného aj kvôli moslimským inváziám. Théraváda sa však už dávno predtým dostala na Srí Lanku a Mahajána sa šírila do Číny a Tibetu, kde sa ďalej vyvíjala do rôznych podôb.

Čchan, Zen

Keď sa v 1. storočí n.l. Mahajánový budhizmus dostal do Číny po hodvábnej ceste, stretol sa s vplyvmi Taoizmu a Konfucionizmu. Najvýznamnejšími školami sa v Číne stávajú tradícia Čchan (jap. Zen), ktorej názov je odvodený od slova Dhjana, t.j. meditačný vnor. Druhou významnou sa stala škola Čistej zeme.

Za zakladateľa Čchanového budhizmu je považovaný indický mních Bódhidharma. Najväčší dôraz sa kladie na meditáciu. Štúdium textov a rituály sú považované za vedľajšie, prípadne úplne bezvýznamné. Podstatou je bezprostredné uvedomenie si budhovskej prirodzenosti vlastnej mysle. Takýto vhľad (čín. Wu, jap. Satori) môže nastať buď v meditácii, alebo pri interakcii s učiteľom, prípadne aj spontánne.

Učiteľ svojimi skúsenosťami a zručnosťami vytvára špecifické podmienky výuky. Sú to napr. pevná disciplína, alebo veľmi známe verbálne, prípadne neverbálne intervencie ako koany (paradoxné otázky), či buchnutie palicou. Takéto zásahy vedú k rozbitiu konceptuálneho vnímania sveta a k prejaveniu skutočnej podstaty mysle.

Z Číny sa táto forma budhizmu rozšírila do Kórei a odtiaľ až v 6. storočí do Japonska. V Japonsku sa budhizmus stretol s animistickým a polytheistickým šintoizmom. Väčšina japonských škôl vznikala v nasledujúcich storočiach a vychádzala z čínskych Čchanových škôl.

Najvplyvnejšími sa stali škola Rinzai a škola Sótó. Učenie školy Rinzai doniesol z Číny na konci 12. storočia japonský mních Eisai. Jeho žiak Dogén priniesol o pár desiatok rokov neskôr učenie Sótó.

Meditácia v sede sa v Zene označuje ako zazen. Medituje sa s otvorenými očami. Ako asi znie zenová inštrukcia na meditáciu vysvetľuje nasledovný citát:

Správna meditácia znamená porozumieť svojmu pravému Ja. Táto cesta začína a končí otázkou „Kto som?“. Keď sa na túto otázku zameriate skutočne až do hĺbky, vynorí sa iba jediná odpoveď – „Neviem.“ Všetko myslenie je vtedy úplne odťaté a vy sa vraciate do svojej mysle, ktorá je pred myslením – do svojej pôvodnej prirodzenosti. Ak sa chcete vymaniť z oceánu utrpenia, potrebujete jediný kompas: kompas „Neviem“. Je stále vo vás. Keď ho použijete, potom zistíte, že správny smer sa moment za momentom objavuje jasne priamo pred vami.(zenový majster Seung Sahn)“(http://www.kwanumzen.sk/meditacia/).

Tradícii Zenu, špeciálne škole Sótó, sa na Slovensku venuje Zazen International Slovensko (zazen.sk), alebo Sótó Zen v Košiciach (zen.estranky.sk). Pôsobí tu tiež Dogén Sangha Česko-Slovensko (dogenzen.net). Už vyše 20 rokov u nás existuje kórejská zenová škola Kwan Um (kwanumzen.sk), ktorá ctí tradíciu Čogje. Všetky tieto školy organizujú pravidelné meditácie v rôznych mestách po Slovensku aj dlhšie trvajúce meditačné ústrania. Majú aj svoje kláštory.

Tibetský Budhizmus

Do Tibetu sa dostal mahajánový Budhizmus v 7. storočí z Indie, kde sa stretol s miestnym animistickým šamanizmom Bön. Pred budhistický Bön pracoval so živlami, miestnymi energiami a astrológiou.

Tibet mal pevné väzby ako s Čínou, tak aj s Indiou, a tak v prvých storočiach bol miestny budhizmus ovplyvňovaný z oboch smerov, čo viedlo k mnohým kontroverzným myšlienkam. Vyriešila to až diskusia z kláštora Samje, v ktorej sa mali ozrejmiť rozdiely medzi indickým graduálnym mahajánovým budhizmom a čínskym priamym mahajánovým budhizmom, tzv. Čchanom. Po dlhej debate medzi Kamalašílom a Huashandom boli čínske vplyvy silne potlačené.

Šantarakšita, učiteľ Kamalašílu, ktorý prišiel z indickej budhistickej univerzity Nálandá, založil školu jógáčára-svátantrika-madhjamaka, čím sa budhizmus pevne zakorenil v Tibete. Na jeho odporučenie bol pozvaný aj tantrický mudrc Padmasambhava, ktorému sa pripisuje najväčšia zásluha za rozšírenie budhizmu v Tibete.

V rámci tibetského budhizmu sa rozlišujú štyri hlavné školy: Nigma, Sakja, Kagju a Gelug.

Nigma

Táto najstaršia Tibetská škola, považuje za svojho zakladateľa Padmasambhavu, ktorý do nej integroval niektoré myšlienky z bönu. Táto škola ako prvá začala používať indické tantrické metódy, avšak je aj najmenej politická. Najvyššou náukou tejto školy je Dzogčhen („uplná dokonalosť“), ktorá zdôrazňuje pôvodnú prirodzenosť mysle. V tomto prvotnom neduálnom vedomí sa odzrkadľujú všetky javy bez toho, aby ho akokoľvek ovplyvnili, alebo znečistili. Pre názornosť uvádzame citát zo stránky dzogchen.sk:

Táto veľmi stará náuka bola vždy odovzdávaná ako živý stav poznania, v neprerušenej línii z majstra na žiaka formou priameho uvedenia do prvotného stavu prirodzenosti mysle, do stavu Dzogčhenu. Princípom Dzogčhenu nie je odriekanie (sútry) ani premena (tantry), ale je to cesta, ktorej metódy pracujú priamo v rovine mysle a vedú k rozpoznaniu neduálnej kontemplácie, v ktorej nepretržite zjednocujeme svoj prvotný stav mysle so všetkým, čo vzniká a objavuje sa. Prostredníctvom tejto praxe neduálnej kontemplácie, do ktorej nás uvádza majster, sa všetko, čo je súčasťou našej skúsenosti, spontánne samo od seba oslobodzuje, a nie je teda treba nič očisťovať alebo sa čohokoľvek zriekať (prístup sútier), ani čokoľvek transformovať (prístup tantier), pretože všetko, čo vzniká v našej karmickej vízii sveta, sa samooslobodzuje priamo do prvotného stavu vždy prítomnej a neopísateľnej Úplnej dokonalosti.

Ďalší vývoj Tibetského budhizmu významne ovplyvnil v 11. storočí indický mních Atíša. Prispel k očisteniu mníšskeho rádu (sanghy) zdôrazňovaním disciplíny a celibátu a zaslúžil sa o lepšie pochopenie náuky vychádzajúcej z madhjamaky a tantry. Jeho žiaci založili školu Kadam a pod jeho vplyvom vznikli aj školy Sakja a Kagju.

Sakja

Škola Sakja bola založená tibetským mníchom Drokmi, ktorý 8 rokov študoval v indickom kláštore a potom založil kláštor v Tibete (v roku 1073), podľa ktorého je táto škola pomenovaná. Vo svojich učeniach zdôrazňoval „nové tantry Atíšu“. Táto škola kladie dôraz na vzdelanie a štúdium textov. Predstavení kláštora postupne v 12. a 13. storočí získali obrovskú moc. Boli veľmi rešpektovaní aj pre svoje vedomosti a mali povolené sa ženiť.

Kagju

Významným tibetským mníchom bol Marpa, znalec sanskritu, ktorý cestoval do Indie, kde obdržal tajné tantrické náuky od svojho učiteľa Náropu (šesť učení Náropu). Podľa týchto učení položil základy školy Kagju. Je to súbor vadžrajánových doktrín, ktoré keď sa správne praktikujú, vedú k dosiahnutiu nadprirodzených síl, zvaných siddhi. Treba však poznamenať, že siddhi (uskutočnenia) sú dosiahnuteľné aj ostatnými vadžrajánovými praktikami. Marpa posunul toto učenie svojmu najlepšiemu žiakovi Milarepovi, ktorý sa stal najväčším básnikom a svätcom v tibetskej histórii. Škola sa ďalej vetvila na 4 hlavné školy a 8 nižších škôl. Dnes je jej najvýraznejšou líniou Karma-Kagju, reprezentovaná 17. karmapom.

Gelug

Conghapa, zakladateľ tejto školy, sa nielenže stal mníchom ako malý chlapec a bol zasvätený do ezoterických aj exoterických tradícií, ale bol aj silne ovplyvnený školou Kadampa. A tak škola Gelug (doslova škola cnostných) odráža jeho dôraz ako na mníšskych pravidlách (vinaji), tak aj na systematickom štúdiu doktrín. Obmedzil magické techniky, a tantrické praktiky doporučoval iba duchovne vyspelým jedincom. Škola sa niekedy nazýva aj škola „žltých klobúkov“, pretože odmietli tradičné červené klobúky. Z tejto školy sa stala najvplyvnejšia škola tibetského budhizmu. V 16. storočí sa zásluhou školy Gelug dostal budhizmus do Mongolska, kde panovník Altanchán udelil predstavenému školy titul dalajláma („učiteľ s múdrosťou ako oceán“). Dalajlámovia boli tak od 17. storočia, kedy sa Tibet opäť dostal pod nadvládu Mongolska, tiež politickými správcami štátu.

Vadžrajána

Vadžra znamená našu nezničiteľnú prvotnú podstatu, predstavuje nezničiteľnú podstatu každej bytosti. Prvý krát sa objavuje v 6.- 8. storočí v Indii. Zdrojom vadžrajánových náuk sú tzv. tantry. Pravdepodobne boli ovplyvnené hinduistickou jogovou tradíciou, avšak sami odvodzujú svoj pôvod od Budhu Šakjamúniho. Podľa tejto tradície došlo k tretiemu roztočeniu kolesa dhammy (čiže výuky náuky). Prvé zodpovedá Theraváde, druhé Mahajáne a tretie Vadžarajáne. Ako sami píšu:

Tretie otočenie kolesom dharmy je zas najdôležitejším základom pre voz tantier, ktorý sa dnes vo svojej úplnej podobe praktikuje už len v tibetskom budhizme. Jednotlivé aspekty vozidla tantier sa uchovali i v niektorých ďalších tradíciách, napríklad vo viacerých školách čchanového budhizmu v Číne a zen-budhizmu v Japonsku. Táto cesta sa niekedy nazýva tiež vozom plodu – identifikujeme sa tu totiž priamo s ovocím cesty – dokonalým stavom Budhu. Budha v tantrách učil, že najvyššie kvality osvietenia sú vždy prítomné v prirodzenosti mysle a ide len o to, odstrániť povrchné závoje, ktoré nám bránia rozpoznať v našej mysli jej budhovskú prirodzenosť. (http://www.buddhizmus.sk/?go=text-manfred-nabozenstva)

Budha mal, podľa tejto tradície, predať túto náuku iba žiakom, ktorí si boli schopní priamo uvedomiť svoju budhovskú podstatu. Vadžrajána ďalej vychádza z učenia indických mudrcov, akými boli napr. Tilopa, Narópa a Padmasabhava. Prax vadžrajány má umožniť duchovne vyspelým jedincom rýchle poznanie vlastnej budhovskej podstaty a jej realizáciu bez toho, aby bolo treba prechádzať veľmi dlhou cestou bodhisatvu.

Označuje sa tiež ako tantrajána či mantrajána, lebo využíva pri praxi tantrické cvičenia alebo mantry. Pri tantrických cvičeniach sa používajú vizualizácie božstiev reprezentujúce určité mentálne kvality, ktoré si praje adept rozvinúť, aby zbavil myseľ nečistôt a realizoval svoju pôvodnú budhovskú podstatu. K tomuto účelu sú používané mantry (zvukové formy), mandaly (obrázkové formy), mudry (rituálne gestá) a jidamy (personifikované budhove formy). Pri tantrických metódach je zásadná rola učiteľa (láma, guru), ktorý žiaka zasväcuje do týchto metód.

Poznámka: Podľa L.D. Alldritta je vadžrajána pojem pre Tibetský budhizmus, ktorý spája Theravádu, Mahajánu a Tantru.

Tibetskému budhizmu sa na Slovensku venuje napríklad Bodhi Path v Košiciach (bodhipath.sk/). Líniu Karma-Kagju praktikujú budhisti z Karma Thegsum Čhöling Slovensko (kagyu.sk), ktorí podporujú aj meditačné centrum Samadhi v Bratislave. Ďalej u nás pôsobí Dzogčhenová komunita Slovensko (dzogchen.sk). Vadžrajánových centier je na slovensku mnoho, základnou doménou pre ne je buddhizmus.sk.

 

Použitá literatúra:

Ján Honzík: Veľké buddhistické školy a jejích vývoj

Charles S. Prebish, Damien Keown: Buddhism the Ebook

Leslie D. Alldritt: Buddhism

Stránky jednotlivých škôl pôsobiacich na Slovensku

◀ späť

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *